Toto je príbeh o tom, ako sme sa v jeden deň tak nevinne vydali na výlet a bolo z toho 300 km na skútriku po Bali. Ale keď ja takéto neplánované akcie tak veľmi milujem!!!
Je až neuveriteľné, koľko z vás mi píše a pýta sa na Bali, na to, ako to tu chodí, čo treba vidieť a zažiť a ja opäť a raz prichádzam s odpoveďou: „NA BALI SA TREBA STRATIŤ!“ Ísť vedľajšími cestičkami, dedinkami a ryžovými poľami… Nie turistickými atrakciami. Sadnúť na moped, na ktorom ste v spojení s prírodou, cítiť ten vlhký vzduch a vôňu vonných tyčiniek, ktoré sa pália takmer všade. Niekedy zacítite aj iné vône a postupom času ich začnete rozpoznávať – napríklad vtedy, keď sa budete približovať k stánku, kde predávajú ovocie durian – to má tak výraznú typickú vôňu (teda, mnohí by povedali smrad), že ani miestni si ho domov nevezú v aute ale visiac prichytený povrázkom na nárazníku auta zvonku.
Spolu s mojou kamarátkou Luckou sme sa vybrali na cestu, nevediac, kam ideme. Naplánovali sme si iba to, že po ceste do chrámu spiaceho Budhu sa „stratíme“… Rozhodnutia, čo bude nasledovať ďalej, padli až po ceste – neplánované je predsa najlepšie.
Naša cesta viedla zo Seminyaku na severozápad cez Canggu a oblasť nazývanú Tabanan. Už tu môžete vidieť chrámy, ryžové polia a pri dobrom počasí aj pohľady na sopku v pozadí. To sú tie momenty, kedy absolútne oceníte vynález menom „power bank“ – externá nabíjačka vášho telefónu. Jednak máte zapnutú navigáciu (áno, išli sme sa stratiť, ale aj tak rada mapujem, kadiaľ a ako idem…) + fotím, natáčam, fotím a natáčam… Na jednu stranu, na druhú… Ešteže z toho mopedu je to všetko také jednoduché a môžem spomaliť, zastaviť a hlavne všetko cítiť.
Vihara Dharma Giri je meno chrámu, v ktorom sa nachádza majestátna socha spiaceho Budhu. Minulý týždeň v ňom prebiehali meditácie a pre verejnosť bol zatvorený. V deň, keď sme sa ho vydali navštíviť my, mali byť meditácie dostupné aj pre verejnosť. Teda, vlastne aj boli, ale akosi v inom poňatí, ako sme si ich predstavovali my. To hlavné, čo sa v chráme odohrávalo počas celého týždňa za zatvorenými dverami, sa už skončilo a tak sme sa s Luckou usadili na malé vankúšiky pred sochu zlatého Budhu len samé dve a meditovali v našich myšlienkach iba niekoľko minút.
Veľká biela socha spiaceho Budhu je umiestnená vonku – je pod holým nebom a teda aj na priamom slnku. Je nádherná a jediné, čo urýchlilo našu návštevu, bola doslova žeravá podlaha. Keď sa chcete k soche dostať bližšie, musíte si vyzuť topánky, avšak čierna drevená podľa, po ktorej sme kráčali, bola ako žeravé uhlie – normálne som mala pocit, že budem mať na chodidlách popáleniny a teraz, že usmievaj sa na fotku… Haha!
TIP: zoberte si so sebou ponožky – tie zmiernia pocit pálenia, keď budete po horúcej podlahe kráčať.
Ďalší bod: „Poď, ideme na sever, pozrieme si výhľad na Jávu“, to bol teda nápad, haha… Niekde som raz čítala o Virgin beach – bielej pláži, kde nikoho nestretnete a môžete sa tam kúpať nahí. Toto sme síce doslova v pláne nemali – okúpali by sme sa aj v plavkách – ale za čas, kým sme túto pláž na severozápade Bali našli, sa akosi zmenilo počasie a na kúpanie to teda rozhodne nebolo. Virgin beach sme našli a verím, že v inú časť roka by mohla byť aj panenská. Obdobie dažďa nám ju však predstavilo v inom svetle. Ale toto som sa už naučila – dážď mení pláže, ktoré sú za bežných podmienok nádherné… A tak som zapla predstavivosť a čistiaci program v mojej mysli a hneď bola krásna! „Lucííí, pozeraj, to je Jáva, vidíš, hovorila som ti, že ju odtiaľto uvidíme.“ Malá prechádzka po pláži priniesla hneď niekoľko úlovkov – pozbierala som všetky detské šľapôčky a topánočky, ktoré sa zídu na recyklovaný obraz od Joshua Design. Ešte rýchla cik-pauzička pod palmou a ideme späť.
Cestu domov sme zvolili inú, ako po ktorej sme prišli – cez horskú oblasť Munduk. Ešte pred odbočkou na túto cestu sme zbadali dopravnú tabuľu s nápisom „Denpasar 131km“. Čožeeee, veď ja neverím, že tento ostrov má 131km a zrazu tá tabuľa… „Lucííí, kúp rýchlo to hrozno a poď, lebo o chvíľku bude tma, musíme sa ponáhľať. Čo hovoríš, koľko stojí? 10.000 za kilo? Dobre, zober 2 kilá.“
Munduk, ktorý leží asi 800 m nad morom, je známy nádherným výhľadom na dve jazerá – Danau Tamblingan a Danau Buyan, poľami, na ktorých sa pestujú prekrásne balinézske hortenzie a jahody. Áno, dobre čítate – v tejto oblasti Bali sa pestujú jahody. V čase, keď sme ňou prechádzali, sme sa modlili, aby len nezačalo pršať. Teplotu vzduchu nám ukazovalo na 19°C, no spolu so studeným vetrom bola pocitová oveľa nižšia. Keď sme z ruksakov vytiahli všetky bundy, sárungy aj uteráky a stále sa moje ruky triasli od zimy, prišiel na rad pršiplášť. Nepremokavý aj neprefúkavý. Kus igelitu pomohol najviac zo všetkých vrstiev. „Lucííí, cítiš to? Už klesáme opäť dole, už cítim teplý vzduch.“ Veru, akonáhle zídete z kopca dole, hneď je tam človeku teplejšie. Mala som pocit, že sa zrazu zaplo akési kúrenie a mne ten teplý vzduch fúkal do tváre. Aj skrehnuté ruky sa mi začali rozmrazovať. Pocit akoby prichádzala po zime jar. To by chcelo jahody! „Kúpme si jahôdky!“ Ten pocit bol tak príjemný, že sme zastavili a vyzliekli si pršiplášte. Vyzliekli možno na 10 min, následne sme ich už opäť potrebovali. Tentokrát pre ich pravé použitie – lejak ako z krhly. Stojíme schované pod prístreškom zatvoreného autoservisu, jeme kúpené balinézske jahody a rekapitulujeme, koľko kilometrov sme to dnes urobili. Napadlo by vám ísť z Bratislavy do Tatier na otočku na skútri? Haha, mňa za bežných okolností asi nie, ale toto nie sú bežné okolnosti – toto je Bali, na ktorom sa oplatí zablúdiť, aby ste následne po ustáti dažďa opäť našli cestu domov.
Najnovšie komentáre