V máji tohto roku sme mali prvé výročie svadby a tak sme úplne prirodzene plánovali mini dovolenku. Na tom by nebolo nič zvláštne, avšak my sme ešte deň pred odletom netušili, kam pôjdeme. Vedeli sme len, že kedy chceme a na ako dlho môžeme ísť. Môj manžel musí každý piatok pracovať, takže sme boli limitovaní na obdobie od nedele do štvrtka.
Piatok prešiel, bola už sobota a naša nedeľa, kedy sme mali sedieť v lietadle, bola doslova z rohom a my stále bez leteniek. Nie nadarmo si hovoríme „last minute manželia“, lebo naozaj sme vo všetkom na poslednú chvíľu.
Rozhodnutie padlo – letenky sme kúpili a, teda, poviem vám, že okrem tých leteniek sme nič viac nemali pripravené. Keď vidím (a to vidím často), ako ľudia plánujú svoju dovolenku, cestu na Bali aj pol roka dopredu, úplne do detailu, nedajbože ešte aj so zoznamom reštaurácií, kde budú jesť, stavajú sa mi vlasy na hlave. Náš prípad je asi trošku extrém, ale sme proste manželia, ktorí sa v tomto spoločne našli.
Výlet sme začali letom do Yogyakarty, kultúrneho mesta na centrálnej Jáve. Prečo sme sa vybrali práve sem? Lebo je to najlepší bod na pozorovanie východu slnka z najväčšieho budhistického chrámu na svete Borobudur. Bližšie detaily o tomto zážitku sa však dočítate až nabudúce…
chrám Borobudur
Nasadáme na lietadlo č. 2, ktorým so západom slnka pristávame v meste Surabaya.
Ešte počas hodinového letu bol plán, že si po pristáti nájdeme na Bookingu hotel a absolvujeme romantickú večeru. Smerom k sopke sme sa chceli vydať až na druhý deň ráno. Ale v tom sa pýtam: „Prečo na cestu nevyrazíme hneď?“ Nájsť šoféra, ktorý bude ochotný absolvovať štvorhodinovú cestu autom až do národného parku Bromo, počkať nás tam do nasledujúceho dňa a priviesť naspäť, bolo, na moje počudovanie, oveľa ľahšie, ako som si myslela. Túto službu sme dojednali na cenu 1 100 000 indonézskych rupií, číže cca 77 €. Do dedinky najbližšej ku sopke Bromo sme prišli niečo po 23. hodine. Tu nás čakali ďalšie úlohy: nájsť si hotel, kde prespíme, a nájsť si šoféra, ktorý nás za necelé 4 hodiny odvezie jeepom ku sopke. Áno, dobre čítate – necelé 4 hodiny, lebo na tento výlet sa vyráža o tretej ráno, aby sme stihli východ slnka. A tu sa konalo prekvapenie dňa č. 2 – aj toto sa nám podarilo zorganizovať obrovskou rýchlosťou. Miestny hotelier nám dokonca ponúkol na výber z rôznych cenových kategórií izieb, ktoré sa pohybovali od 14 až po 60 € za noc. Nie, nie sme rozmaznaní, ale 60-eurová izba ako jediná ponúkala vlastnú kúpeľňu s teplou vodou – veru, v tomto prostredí bola teplá voda veľký luxus, hlavne keď vonkajšia teplota sa pohybovala už na jednociferných číslach. Čiže, dávam prst hore – nie vždy, keď ste v Indonézii, je tu zákonite tropické teplo. Musíte si uvedomiť, že vo výškach 2000 – 3000 m n. m. teplota výrazne klesá.
Spala som zababušená v teplákoch a mikine pod tenkou perinkou a v momente, kedy sa moje telo začalo ako-tak zahrievať, mi už aj zvonil budík. Toto ani tak nebol šok – ten prišiel až v momente, keď sme zistili, aké neuveriteľné množstvo turistov vstávalo v rovnaký čas ako my a doslova desiatky až stovka jeepov sa valili v tme hore kopcom po rozbitej ceste smerom k najlepšiemu vyhliadkovému bodu. Autá postupne parkovali popri ceste a polo-ospalí, ešte nezobudení turisti, zväčša drkotajúci sa od zimy, boli nútení došliapať si zvyšok cesty k vyhliadkovej plošinke po vlastných. Ale to by nebola Indoška, keby aj tu miestni nevymysleli biznis. Takže, ak vás nohy nebudú vládať niesť, môžete si vyberať spomedzi mladých lokálnych chlapcov, ktorí vás radi odvezú na svojom motocykli takmer až k cieľu. A a nie len to – oni vás radi zvezú aj naspäť k autu. Táto vymoženosť vás vyjde na približne 3 € na osobu. Chlapca s motorkou sme si zastavili, ten nás oboch naložil na svojho tátoša a už sme fičali hore kopcom. Opäť zdôrazňujem, že to pre nás nebolo ani tak veľmi kvôli pohodlnosti, ale turistov stále pribúdalo, minúty utekali a my sme podľahli panike „čo ak sa nám už na vrchole neujde miesto s výhľadom???“ A čo ak vôbec do toho východu slnka nestihneme došliapať hore? Preto to bola jasná voľba. Druhú výhodu, ktorú to prináša, je zoznámenie sa s lokálnym chlapcom. Áno – možno aj fakt, že hovoríme indonézskym jazykom (ale myslím, že to nehralo až tak veľkú úlohu, ale skôr to, že sme sa zaujímali o iné veci ako zvyčajne), nám dopomohol k tomu, že nás chlapec zaviezol na vyhliadku, kde bežne turistov nevozia. Zatiaľ čo prvá vyhliadka bola prepchatá ako Námestie SNP v Bratislave počas Nežnej revolúcie, na tej našej vo výške 2 770 m n. m. sme boli úplne sami s vyrazeným dychom pozorujúci výhľad pred nami.
A tu je v plnej kráse, ktorú ponúka. Mount Bromo (2 329 m n. m.) je stále aktívna sopka na východnej Jáve v Indonézii. Naposledy vybuchla v roku 2015, no nikdy nenarobila príliš veľké škody, keďže leží v národnom parku a jej okolie nie je veľmi obývané. Čo sa nedá povedať o potenciálnej hrozbe, ktorá stále nad nami visí z možného výbuchu najvyššej balinézskej sopky Mount Agung – tá je v týchto dňoch v najvyššom stupni výstrahy a evakuovaných už bolo vyše 150 000 obyvateľov z dedín v okolí 9km rádiusu od sopky.
Mount Bromo
Už z diaľky sme mohli jasne vidieť a pozorovať, že Bromo má svoju aktivitu. Po východe slnka, spravení niekoľkých stoviek fotografií a preletom s dronom sme sa opäť posadili do auta a vydali priamou cestou dole k sopečnému masívu. Dym stúpajúci z krátera sa na prvý pohľad mohol zdať maličký, akoby sopka iba tlela, ale čím sme boli ku kráteru bližšie, tým viac sme chápali, aká sila je pred nami. A, teda, nie len pred, ale hlavne pod nami. To, čo bolo pod povrchom, po ktorom sme kráčali, som si radšej nechcela ani len predstaviť.
Autá sa nemôžu dostať do úplnej blízkosti sopky – predsa len sme stále v národnom parku, aj keď indonézskom. A tak sme ešte časť cesty absolvovali na koňoch a zvyšok sme už museli po vlastných. Zápach síry sa zvyšoval každým metrom, ako sme stúpali vyššie a vyššie, úmerne k zvyšujúcemu sa hluku. Z mojich doterajších skúseností z návštev rôznych kaňonov, národných parkov atď., by som predpokladala, že prístup k samotnému kráteru bude kvôli bezpečnosti uzatvorený. Avšak Indonézia nesklamala a my sme boli vzdialení doslova pár metrov od „diablovej jamy“, ako som to ja nazvala. Pri pohľade na niektoré videá s pôvodným zvukom moja mamina kolabovala. A, teda, poviem vám, že ani nám nebolo miestami úplne jedno, kadiaľ kráčame. Fabri začal lietať s dronom, ale tepelné prúdy stúpajúce zo sopky boli tak mohutné, že vytvárali silný vietor. A predstava, že nám kamera za vyše tisíc eur spadne do žeravého sopečného krátera, tiež nepridávala na pohode. Video sme však urobili a v kráteri nakoniec skončila iba obetná kytička z kvetov, ktorú sme si zakúpili od miestneho predavača a spoločne sme ju zahodili. A až po ceste naspäť dole sa mi začínali spájať všetky pocity v mozgu a dochádzalo mi, čo sme práve zažili. Do dnešného dňa, keď si pustím zábery, ktoré sme nakrútili, mám zimomriavky, lebo aj napriek hudbe v tomto videu počujem ten hluk, ktorý sopka vydávala. Cítim, ten zápach síry a plynov stúpajúcich z krátera a opakovane vyslovujem vďačnosť, že môžem byť na tomto svete a mám možnosť našu planétu spoznávať na vlastné oči.
Video nájdete na konci článku dole pod fotkami!
kráter sopky Mount Bromo
Najnovšie komentáre